Argumentácia ministerstva a správcovských spoločností je najmä v tom, že takáto forma sporenia je pre všetkých nevyhnutnosťou, hlavne pre zachovanie výšky budúceho dôchodku. Povedzme si hneď na začiatku, že toto, dnes už pre väčšinu povinné sporenie, nemá nikým garantovaný výnos, t.j., že na účte sporenia môžete mať dokonca menej, ako ste tam vložili.
Ak nám niekto prikazuje povinnosť účasti v takomto sporení, je jeho povinnosťou garantovať aspoň minimálny kladný výnos. Výnos, ktorý má uhradiť minimálne všetky poplatky správcovskej spoločnosti a nárast sporenia aspoň o priemerný úrok, aký je v komerčných bankách. Štát na to páky má. Keď sa táto povinnosť takto negarantuje je otázna výhodnosť sporenia v tomto systéme. Ak to nie je výhodné pre občana, znamená to teda výhodnosť len pre správcovskú spoločnosť, ktorá „točí“ peniaze občana bez akéhokoľvek jeho zásahu a ovplyvnenia. Riziko „investovania“ správcovskej spoločnosti nesie len sporiteľ.
Vidím tu jediný záver, že toto povinné sporenie na dôchodok, takýmto spôsobom, je len cesta k peniazom občana v prospech súkromnej spoločnosti.
Ak chceme objasniť nevýhodnosť takého počinu pre sporiteľov musíme sa vrátiť na začiatok, kedy sa tento systém vytváral. On sa vytváral na obraz kapitalistickej spoločnosti, akoby v nej štát prestal mať akúkoľvek serióznu povinnosť voči svojim občanom. Napriek tomu, že títo občania tento štát živia a financujú. Pred zavedením tohto sporenia existovali tri piliere sporenia na dôchodok. 1.(štátny) vo výške 18%. 2. pomenujme podnikový, kde v rovnakej výške vkladal sporiteľ a podnik (firma), kde sporiteľ pracoval. 3.pilier bol privátny, ktorý si občan mohol platiť dobrovoľne vo vybranej spoločnosti, ktorá bola oprávnená takýto produkt ponúkať.
Dnes sa 1.pilier scvrkol na polovicu, jeho druhá časť sa ponúkla súkromným spoločnostiam a nazvala sa 2.pilierom. Predchádzajúci 2.pilier je dnes len výnimkou. Akciové a súkromné spoločnosti v podnikaní uprednostňujú výšku zisku, nie uspokojovanie potrieb zamestnancov. 3.pilier (dobrovoľný) sa nezmenil. Čo sa zmenilo je skutočná reálna výška zárobku väčšiny pracujúcich, ktorí si z príjmu nad minimálnou mzdou nemôžu takéto sporenie dovoliť. U väčšiny pracujúcich teda vypadol pôvodný 2. a 3.pilier sporenia. Súčasný tzv. 2.pilier sa v posledných rokoch skôr scvrkáva, akoby rástol.
V čom vidím zlyhanie štátu? Všetci doterajší politici sa snažia doterajší dôchodkový systém „napratať„ do nových podmienok. „Napratanie“ vnímam ako cielené a účelové divadlo pre občanov. To však NIE je možné. Tento systém vznikal v povojnovom období, v odlišných spoločenských a pracovných podmienkach. V dobe, kedy pracovali všetci a napriek tomu bol nedostatok pracovných síl. To platilo pre celú povojnovú Európu.
Východiská pre zmenu dôchodkového systému: V období vzniku pôvodného dôchodkového systému bolo jednoduché a logické sporenie (prispievanie) od všetkých občanov. Kto nemal prekážku v práci (invalidi, deti, dôchodcovia...) všetci pracovali a teda odvádzali z príjmu na dôchodok.
Od tej doby sa toho veľa zmenilo. Napr. v technologickej oblasti. Tam, kde kedysi pracovalo napr. 50 ľudí, dnes stačia pri súčasnej automatizácií a robotizácií výroby často 3-5 ľudia. Tak sa to deje vo väčšine prevádzok. Je zrozumiteľné, že pre ostatných práca a pláca tu nie je. Aj keď vznikajú nové profesie, tie nie sú počtom priamo úmerné zaniknutým pracovným miestam. Niektoré odvetvia vinou politikov sú navyše v radikálnom útlme, čo znamená zánik pracovných miest (napr. poľnohospodárstvo). V takejto situácií je jeden rozpor. Napriek menšiemu počtu pracovníkov je však niekoľkonásobne vyššia produkcia, predovšetkým v priemysle, ako bola v druhej polovici 20 storočia. Ak sme vtedy pri nižšej produkcii dokázali uspokojiť dôchodkové potreby občanov, nemal by to byť problém ani dnes a ani v budúcnosti. Produkcia a teda príjmy vo výrobnej sfére stále rastú.
Tu sme práve v bode, kde je potrebné zmeniť pohľad na tvorbu dôchodkov. Tí, ktorí pracujú budú prispievať do systému na dôchodky ďalej. Ostatnú časť na dôchodky budú prispievať výrobné spoločnosti z výšky produkcie (teda i z ušetrených nákladov na zamestnancov). Tie sú predsa požívateľov konečných a zvýšených výhod z nárastu produkcie pri znížení počtu a nákladov zamestnancov. Štát len musí určiť kľúč, podľa ktorého sa tieto odvody budú počítať.
Toto je jednoduché vysvetlenie i pre odmietnutie hlásanej potreby migrantov v EÚ. Sféry, kde bude nárast potreby zamestnancov je najmä oblasť sociálna, potom pri obnovení výroby vlastných potravín v oblasti poľnohospodárstva a v oblasti služieb. Na to tu však máme dostatok vlastnej nevyužitej personálnej kapacity. Je potrebné len riešiť včas a prezieravo presuny medzi jednotlivými sférami podľa potreby.
Záverom je dobré zopakovať, že rozhodnutím štátnej moci sa vytvoril priestor, pre „podnikanie“ určitých finančných skupín, nie však v skutočnom záujme občana. Takéto rozhodnutie pripomína i zákonné odvody do zdravotnej poisťovne, čím povinne (zákonne) prispievame a vytvárame i zisk týchto súkromných poisťovní. Teda opäť nie v záujme občana, ale určitých finančných skupín. Dokedy?